Copaxone 20 mg/ml Injekčný roztok naplnený v injekčnej striekačke

Farmakoterapeutická skupina: cytostatiká a imunomodulátory, iné imunostimulanciá, ATC kód: L03AX13. Mechanizmus účinku Mechanizmus, ktorým glatirameracetát pôsobí terapeuticky u relapsujúcich foriem SM nie je úplne objasnený ale predpokladá sa, že zahŕňa moduláciu imunitných procesov.​‍​​​​​‍​‍‍‍‍​‍‍ Štúdie na zvieratách a u pacientov so SM poukazujú na to, že glatirameracetát pôsobí na bunky vrodenej imunity vrátane monocytov, dendritových buniek a B-buniek, ktoré následne modulujú adaptívnu funkciu B a T buniek vrátane sekrécie protizápalových a regulačných cytokínov. Či je terapeutický účinok sprostredkovaný hore uvedenými bunkovými účinkami nie je známe, pretože patofyziológia SM je len čiastočne známa. Klinická účinnosť a bezpečnosť: Relaps-remitujúca skleróza multiplex Celkový počet pacientov liečených Copaxonom v troch kontrolovaných skúšaniach bol 269. Prvá štúdia bola 2-ročná a zahŕňala 50 pacientov (Copaxone n=25, placebo n=25), u ktorých bola diagnostikovaná relaps-remitujúca SM podľa v tom čase platných štandardných kritérií a ktorí mali najmenej dva ataky neurologickej dysfunkcie (exacerbácií) v priebehu predchádzajúcich dvoch rokov. V druhej štúdii boli použité rovnaké kritéria pre zaradenie a sledovaných bolo 251 pacientov liečených počas 35 mesiacov (Copaxone n=125, placebo n=126). Tretia štúdia s 239 pacientmi trvala 9 mesiacov (Copaxone n=119, placebo n=120), kde kritériá pre zaradenie boli podobné tým v prvej a druhej štúdii s dodatočným kritériom, a to že pacienti mali najmenej jednu gadolíniom-zvýraznenú léziu na zobrazení magnetickej rezonancie (MRI). V klinických skúšaniach u pacientov so SM, dostávajúcich Copaxone, bolo pozorované signifikantné zníženie počtu relapsov v porovnaní s placebom. V najväčšej kontrolovanej štúdii bol počet relapsov znížený o 32 % z 1,98 v skupine užívajúcej placebo na 1,34 v skupine liečenej glatirameracetátom. K dispozícii sú údaje o expozícii od 103 pacientov liečených Copaxonom počas 12 rokov. Copaxone taktiež preukázal priaznivejšie účinky pri MRI parametroch relevantných pre relaps-remitujúcu SM v porovnaní s placebom. V kontrolovanej štúdii 9001/9001E s Copaxonom 20 mg/ml, do ktorej bolo zahrnutých 251 pacientov a ktorí boli sledovaní až 35 mesiacov (vrátane zaslepených fáz štúdií 9001E a 9001) bolo kumulatívne percento pacientov, u ktorých sa rozvinula progresia ochorenia potvrdená po dobu 3 mesiacov, 29,4 % v placebo skupine a 23,2 % v skupine pacientov liečených Copaxonom (p=0,199). Nie je dokázané, že by liečba Copaxonom ovplyvňovala trvanie alebo závažnosť relapsov. V súčasnosti neexistujú dôkazy o použití Copaxonu u pacientov s primárnou alebo sekundárne progresívnou formou ochorenia. Jediná klinická udalosť naznačujúca SM: Jedna placebom kontrolovaná štúdia zahŕňajúca 481 pacientov (Copaxone n=243, placebo n=238) sa vykonala u pacientov s dobre definovanou, jednou unifokálnou neurologickou manifestáciou a s MRI naznačujúcimi SM (minimálne dve mozgové lézie na T2-vážených MRI s priemerom nad 6 mm). Muselo sa vylúčiť akékoľvek ochorenie iné ako skleróza multiplex, ktoré by mohlo lepšie vysvetliť prejavy a príznaky u pacienta. Placebom kontrolovaná fáza bolo nasledovaná otvorenou (open-label) fázou liečby. Pacienti, u ktorých boli prítomné príznaky SM alebo boli bez príznakov tri roky, podľa toho čo bolo skôr, boli pridelení k aktívnej liečbe v otvorenej (open-label) fáze pre dodatočné obdobie 2 roky, neprekračujúc maximálne trvanie celej liečby 5 rokov. Z 243 pacientov pôvodne randomizovaných na Copaxone, 198 pokračovalo v liečbe Copaxonom v otvorenej (open-label) fáze. Z 238 pacientov pôvodne randomizovaných na placebo, 211 prešlo na liečbu liekom Copaxone v otvorenej (open-label) fáze štúdie. Počas placebom kontrolovaného obdobia trvajúceho až tri roky oddialil liek Copaxone progresiu ochorenia od prvej klinickej príhody po klinicky jednoznačnú sklerózu multiplex (CDMS) podľa Poserových kritérií štatisticky signifikatným a klinicky významným spôsobom, zodpovedajúcim zníženému riziku o 45 % (pomer rizika HR = 0,55; 95 % IS [0,40; 0,77], p-hodnota=0,0005). V skupine s placebom u 43 % pacientov a v skupine s Copaxonom u 25 % pacientov sa vyvinula klinicky jednoznačná skleróza multiplex (CDMS). Priaznivejší účinok liečby Copaxonom ako placebom bol tiež preukázaný v dvoch sekundárnych parametroch cieľových ukazovateľov MRI, t.j. počte nových T2 lézií a v objeme T2 lézií. Post-hoc podskupinové analýzy sa vykonali u pacientov s rôznymi východiskovými charakteristikami na identifikáciu populácie s vysokým rizikom vzniku druhej príhody. U osôb s východiskovými MRI s minimálne jednou T1 léziou zvýraznenou pomocou gadolínia a s 9 alebo viac T2 léziami bola zaznamenaná zmena na CDMS z 50 % osôb liečených placebom oproti 28 % osôb liečených Copaxonom po 2,4 rokoch. U osôb s 9 alebo viac T2 léziami na začiatku liečby bola pozorovaná zmena na CDMS u 45 % osôb liečených placebom oproti 26 % liečených Copaxonom po 2,4 rokoch . Každopádne je dopad včasnej liečby Copaxonom na dlhodobý vývoj choroby neznámy aj u týchto vysoko rizikových podskupín, keďže štúdia bola zameraná najmä na zhodnotenie času do druhej príhody. V každom prípade by mala byť liečba zvažovaná len u pacientov klasifikovaných ako vysoko rizikoví. Účinok preukázaný v placebom kontrolovanej fáze bol zachovaný v dlhodobom následnom období po dobu až 5 rokov. Čas progresie z prvej klinickej udalosti do CDMS bol predĺžený skoršou liečbou Copaxonom v porovnaní s oneskorenou liečbou, odrážajúc 41 % zníženie rizika pri skoršej liečbe v porovnaní s neskoršou liečbou (Hazard Ratio = 0,59; 95 % SI [0,44; 0,80], p = 0,0005). Podiel osôb v skupine s oneskorenou liečbou, u ktorých nastala progresia bol vyšší (49,6 %) v porovnaní so skupinou so skorším začiatkom liečby (32,9 %). Rovnaký účinok v prospech skoršej liečby v porovnaní s neskoršou sa v priebehu času preukázal pri ročnom sčítaní počtu lézií v priebehu celého obdobia štúdie, pre nové lézie T1 zvýraznené pomocou gadolínia (znížené o 54 %; p<0,0001), nové T2 lézie (znížené o 42 % ; p<0,0001) a nové T1 hypointenzívne lézie (znížené o 52 %; p<0,0001). Účinok zníženia v prospech skorej v porovnaní s neskoršou liečbou bola pozorovaný pri celkovom počte nových T1 lézií zvýraznených pomocou gadolínia (zníženie o 46 %; p=0,001), objeme T1 lézií zvýraznených pomocou gadolínia (priemerný rozdiel -0,06 ml, p<0,001), ako aj celkovom počte nových T1 hypointenzívnych lézií (znížených o 46 %; p<0,001) meraných počas celého obdobia štúdie. Nebol pozorovaný žiaden významný rozdiel medzi kohortami so skorým začiatkom a neskorším začiatkom liečby v objeme hypointenzívnych T1 lézií alebo mozgovej atrofii počas 5 rokov. Analýza mozgovej atrofie pri poslednej získanej hodnote (prispôsobená expozícii liečby) však ukázala zníženie v prospech skorej liečby glatirameracetátom (priemerný rozdiel percentuálnej zmeny v objeme mozgu bol 0,28 %; p=0,0209).