Tenzar 10 mg Filmom obalená tableta

Farmakoterapeutická skupina: Liečivá s účinkom na renín-angiotenzínový systém, antagonisty angiotenzínu II, samotné, ATC kód: C09CA08 Mechanizmus účinku Olmesartan medoxomil je silný, perorálne účinný selektívny antagonista receptora angiotenzínu II (typ AT1).‍​‍‍‍​‍‍‍‍‍‍‍‍​‍ Predpokladá sa, že blokuje všetky účinky angiotenzínu II sprostredkované AT1 receptormi, bez ohľadu na zdroj alebo cestu syntézy angiotenzínu II. Dôsledkom selektívneho antagonizmu AT1 receptorov angiotenzínu II je zvýšenie plazmatickej hladiny renínu, koncentrácie angiotenzínu I a angiotenzínu II a určité zníženie plazmatickej koncentrácie aldosterónu. Angiotenzín II je primárne vazoaktívny hormón renín– angiotenzín– aldosterónového systému a má signifikantnú úlohu v patofyziológii hypertenzie, ktorá vzniká cez typ 1 (AT1) receptory. Klinická účinnosť a bezpečnosť U pacientov s hypertenziou aplikácia olmesartanu medoxomilu vyvolá dlhotrvajúce zníženie krvného tlaku v artériách, ktoré závisí od dávky. Doposiaľ nie sú informácie, že by došlo k hypotenzii po prvej dávke, tachyfylaxii počas dlhodobej liečby alebo k rebound hypertenzii po prerušení liečby. Dávkovaním olmesartanu medoxomilu jedenkrát denne sa dosiahne účinný plynulý pokles krvného tlaku v intervale 24 hodín. Pri dávkovaní jedenkrát denne sa dosiahol podobný pokles krvného tlaku ako pri aplikácii rovnakej dennej dávky rozdelenej na 2 denné dávky. Pri kontinuálnej liečbe sa maximálny pokles krvného tlaku dosiahne do 8 týždňov po začatí liečby, hoci podstatný pokles krvného tlaku sa pozoruje po 2 týždňoch. Súbežná terapia s hydrochlorotiazidom má aditívny efekt na pokles krvného tlaku, pacienti ju dobre tolerujú. Vplyv olmesartanu na morbiditu a mortalitu nie je doteraz známy. Randomizovaná štúdia prevencia diabetickej mikroalbumínúrie a olmesartan (ROADMAP) so 4 447 pacientmi s diabetom typu II s normoalbumínúriou a najmenej jedným ďalším rizikovým faktorom pre vznik kardiovaskulárneho ochorenia skúmala, či liečba olmesartanom môže oddialiť vznik mikroalbumínúrie. Počas 3,2 roka (stredná doba sledovania), pacienti užívali olmesartan alebo placebo spolu s liekom proti hypertenzii okrem ACE inhibítorov alebo blokátorov receptorov angiotenzínu. Štúdia ukázala signifikantnú redukciu rizika v čase vzniku mikroalbumínúrie v prospech olmesartanu. Po úprave podľa rozdielu tlaku krvi táto redukcia rizika nebola viac štatisticky významná. Mikroalbumínúria vznikla u 8,2 % pacientov v skupine s olmesartanom (178 z 2160 pacientov) a u 9,8 % pacientov v skupine s placebom 210 z 2 139 pacientov). Sekundárny parameter, kardiovaskulárne príhody, vznikli u 96 pacientov (4,3 %) s olmesartanom a u 94 pacientov (4,2 %) s placebom. Incidencia kardiovaskulárnej mortality bola vyššia s olmesartanom v porovnaní s placebom (15 pacientov (0,7%) vs 3 pacienti (0,1 %)), napriek podobnému pomeru non- fatálnych mozgových príhod (14 pacientov (0,6 %) vs 8 pacientov (0,4 %)), non-fatálnych infarktov myokardu (17 pacientov (0,8 %) vs 26 pacientov (1,2 %)) a non-kardiovaskulárnej mortality (11 pacientov (0,5 %) vs 12 pacientov (0,5 %)). Celková mortalita olmesartanu bola numericky zvýšená (26 pacientov (1,2 %) vs 15 pacientov (0,7 %)) zväčša vyšším počtom fatálnych kardiovaskulárnych príhod. Štúdia vplyvu olmesartanu na zníženie incidencie koncového štádia ochorenia obličiek pri diabetickej nefropatii (ORIENT) skúmala účinok olmesartanu na obličky a kardiovaskulárny systém u 577 randomizovaných pacientov s diabetom typu II so zjavnou nefropatiou v Japonsku a Číne. 3,1 roka bola stredná doba sledovania pacientov, ktorí užívali olmesartan alebo placebo spolu s antihypertenzívami vrátane ACE inhibítorov. Primárny parameter (čas do prvého zdvojnásobenia hladiny sérového kreatinínu, koncové štádium obličkového ochorenia, smrť zo všetkých príčin) sa vyskytol u 116 pacientov v skupine s olmesartanom (41,1 %) a 129 pacientov v skupine s placebom (45,4 %) (HR 0,97 (95 % CI 0,75 – 1,24); p= 0,791). Sekundárny kardiovaskulárny parameter sa vyskytol u 40 pacientov liečených olmesartanom (14,2 %) a 53 pacientov s placebom (18,7 %). Tento kardiovaskulárny parameter vrátane smrti z kardiovaskulárnych príčin bol u 10 (3,5 %) pacientov užívajúcich olmesartan vs 3 (1,1 % ) užívajúcich placebo, celková mortalita 19 (6,7 %) pacientov užívajúcich olmesartan vs 20 (7,0 %) užívajúcich placebo, non-fatálna mozgová príhoda 8 (2,8 %) pacientov užívajúcich olmesartan vs 11 (3,9 %) užívajúcich placebo a non-fatálny infarkt myokardu 3 (1,1 %) pacientov užívajúcich olmesartan vs 7 (2,5 %) užívajúcich placebo. Pediatrická populácia Antihypertenzný účinok olmesartanu medoxomilu v pediatrickej populácii bol hodnotený v randomizovanej dvojito slepej a placebom kontrolovanej klinickej štúdii s 302 pacientmi s hypertenziou vo veku 6 – 17 rokov. Účastníci štúdie tvorili kohortu čiernej rasy – 112 pacientov a kohortu zmiešanej rasy – 190 pacientov, vrátane 38 čiernych. Etiológia hypertenzie bola zväčša esenciálna hypertenzia (87 % čiernej kohorty a 67 % zmiešanej). Pacienti s hmotnosťou 20 – 35 kg boli liečení 2,5 mg (nízka dávka) alebo 20 mg (vysoká dávka) olmesartanu medoxomilu raz denne a pacienti s hmotnosťou viac ako 35 kg boli liečení 5 mg (nízka dávka) alebo 40 mg (vysoká dávka) olmesartanu medoxomilu raz denne. Olmesartan medoxomil v dávke závislej na hmotnosti pacienta signifikantne znížil systolický a diastolický tlak. Olmesartan medoxomil v nízkej aj vysokej dávke významne znížil systolický krvný tlak o 6,6 a 11,9 mmHg od základnej hodnoty v uvedenom poradí. Tento účinok bol pozorovaný aj počas dvoch týždňov randomizovanej eliminačnej fázy, kedy došlo k štatisticky signifikantnému reboundu priemerného systolického aj diastolického tlaku v skupine s placebom v porovnaní so skupinou s olmesartanom. Liečba bola účinná u pediatrických pacientov s primárnou aj sekundárnou hypertenziou. U dospelej populácie bola redukcia krvného tlaku menšia u pacientov čiernej rasy. V otvorenej fáze rovnakej štúdie 59 pacientov vo veku 1 – 5 rokov s hmotnosťou viac ako 5 kg dostávalo 0,3 mgolmesartanu medoxomilu raz denne počas troch týždňov a potom boli randomizovaní v dvojito slepej fáze na skupinu liečenú olmesartanom medoxomilom alebo placebom. Na záver druhého týždňa vysadenia bol priemerný minimálny systolický/diastolický tlak o 3/3 mm Hg nižší v skupine liečenej olmesartanom medoxomilom. Tento rozdiel v tlaku nebol štatisticky signifikantný (95% C.I. -2 až 7/-1 až 7). Ďalšie informácie: Dve rozsiahle randomizované, kontrolované klinické skúšania (ONTARGET (ONgoing Telmisartan Alone and in combination with Ramipril Global Endpoint Trial) a VA NEPHRON-D (The Veterans Affairs Nephropathy in Diabetes)) skúmali použitie kombinácie inhibítora ACE a blokátora receptorov angiotenzínu II. Skúšanie ONTARGET sa vykonalo u pacientov s kardiovaskulárnym alebo cerebrovaskulárnym ochorením v anamnéze, alebo u pacientov s diabetes mellitus 2. typu, u ktorých sa preukázalo poškodenie cieľových orgánov. Skúšanie VA NEPHRON-D sa vykonalo u pacientov s diabetes mellitus 2. typu a diabetickou nefropatiou. Tieto skúšania neukázali významný priaznivý účinok na renálne a/alebo kardiovaskulárne ukazovatele a mortalitu, zatiaľ čo v porovnaní s monoterapiou sa pozorovalo zvýšené riziko hyperkaliémie, akútneho poškodenia obličiek a/alebo hypotenzie. Vzhľadom na podobné farmakodynamické vlastnosti sú tieto výsledky relevantné aj pre ostatné inhibítory ACE a blokátory receptorov angiotenzínu II. Inhibítory ACE a blokátory receptorov angiotenzínu II sa preto nemajú používať súbežne u pacientov s diabetickou nefropatiou. Skúšanie ALTITUDE (Aliskiren Trial in Type 2 Diabetes Using Cardiovascular and Renal Disease Endpoints) bolo navrhnuté na otestovanie prínosu pridania aliskirénu k štandardnej liečbe inhibítorom ACE alebo blokátorom receptorov angiotenzínu II u pacientov s diabetes mellitus 2. typu a chronickým ochorením obličiek, kardiovaskulárnym ochorením, alebo oboma ochoreniami. Skúšanie bolo predčasne ukončené pre zvýšené riziko nežiaducich udalostí. V skupine aliskirénu bolo viac úmrtí z kardiovaskulárnej príčiny a cievnych mozgových príhod ako v skupine placeba a v skupine aliskirénu boli častejšie hlásené sledované nežiaduce udalosti a závažné nežiaduce udalosti (hyperkaliémia, hypotenzia a renálna dysfunkcia) ako v skupine placeba.