Amiodaron hameln 50 mg/ml Koncentrát na injekčný/infúzny roztok

Obsahuje benzylalkohol (22,2 mg/ml). Benzylalkohol môže vyvolávať toxické a alergické reakcie. Minimálne množstvo benzylalkoholu, pri ktorom sa môže vyskytnúť toxicita, nie je známe, u malých detí je zvýšené riziko kvôli akumulácii. Podanie liekov s obsahom benzylalkoholu novorodencom alebo predčasne narodeným novorodencom bolo spájané so závažnými nežiaducimi udalosťami a fatálnym syndrómom respiračnej tiesne – „gasping syndrome“, (príznaky zahŕňajú výrazný nástup syndrómu respiračnej tiesne, hypotenziu, bradykardiu a kardiovaskulárny kolaps).‍​‍‍‍​‍‍‍‍‍‍‍‍​‍ Tento liek je kontraindikovaný u novorodencov (pozri časť 4.3 ) a má sa používať s opatrnosťou u dojčiat a malých detí až do veku 3 rokov (pozri časť 4.2 ). Pretože benzylalkohol môže prestupovať placentou, musí sa tento liek v tehotenstve používať s opatrnosťou (pozri časť 4.3 a 4.6 ). Vysoké množstvá liekov, obsahujúcich benzylalkohol, sa majú používať s opatrnosťou a len ak je to nevyhnutné, najmä u osôb s poruchou funkcie pečene alebo obličiek kvôli riziku akumulácie a toxicity (metabolická acidóza). Podávanie: Amiodarónium-chlorid je možné podávať len na špecializovaných pracoviskách (napr. jednotka intenzívnej starostlivosti) za stáleho sledovania (EKG, krvný tlak). Intravenózna infúzia sa uprednostňuje pred intravenóznou bolusovou injekciou vzhľadom na hemodynamický účinok, ktorý niekedy súvisí s rýchlo podanou injekciou (pozri časť 4.8 ). Obehové zlyhanie sa môže náhle objaviť v dôsledku príliš rýchleho podania injekcie alebo predávkovania (u niektorých pacientov s bradykardiou môže byť vhodné podanie atropínu). Opakované alebo kontinuálne podanie infúzie do periférnej žily môže spôsobiť reakciu v mieste vpichu (pozri časť 4.8 ). Ak sa predpokladá opakované alebo kontinuálne podávanie infúzie, odporúča sa podávanie cez centrálny žilový katéter. Amiodarón sa nemá miešať s inými liekmi v jednej striekačke a nemá sa podávať s inými liekmi rovnakým katétrom. Ak je nutné v liečbe amiodarónom pokračovať, je nutné prejsť na vnútrožilovú infúziu (pozri časť 4.2 ). Pri infúznom podaní môže amiodarónium-chlorid zmenšiť veľkosť kvapky, čo môže vyžadovať úpravu rýchlosti infúzie. Anestézia (pozri časť 4.5 ): Anesteziológ má byť pred chirurgickým výkonom informovaný, že je pacientovi podávaný amiodarón. Boli prijaté hlásenia o kryštalizácii lieku Amiodaron hameln 50 mg/ml koncentrát na injekčný/infúzny roztok: Pred podaním skontrolujte každú ampulku a overte, či neobsahuje kryštály. Roztok sa má použiť len vtedy, ak je číry, bez častíc a obal je nepoškodený a neporušený. Ako ďalšie preventívne opatrenie zvážte použitie in-line filtrov. Poruchy srdca Opatrnosť je potrebná u pacientov s hypotenziou, dekompenzovanou kardiomyopatiou a v prípade závažného zlyhávania srdca (pozri časť 4.3 ). Amiodarón má mierny proarytmogénny účinok. Boli zaznamenané prípady vzniku nových arytmií alebo zhoršenia liečených arytmií, v niektorých prípadoch smrteľné. Je dôležité, aj keď ťažké rozlíšiť nedostatočnú účinnosť amiodarónu od účinku vyvolávajúceho arytmie, a či tento účinok súvisí so zhoršením stavu srdca. Proarytmogénne účinky amiodarónu sú v porovnaní s inými antiarytmikami hlásené zriedkavejšie a zvyčajne k nim dochádza v súvislosti s faktormi predlžujúcimi QT ako sú liekové interakcie a/alebo poruchy elektrolytov (pozri časti 4.5 a 4.8 ). Napriek tomu, že amiodarón predlžuje QT interval, vykazuje nízku torsadogenickú aktivitu. Príliš vysoké dávky môžu viesť k závažnej bradykardii a vyvolať poruchy vedenia s výskytom idioventrikulárneho rytmu, a to najmä u starších pacientov a u pacientov liečených srdcovými glykozidmi. Za takýchto okolností sa má liečba amiodarónium-chloridom ukončiť. V prípade potreby je možné podať betablokátory alebo glukagón. Vzhľadom na dlhý polčas premeny amiodarónu je v prípade závažnej a symptomatickej bradykardie nutné zvážiť zavedenie kardiostimulátora. Farmakologický účinok amiodarónu zahŕňa zmeny v EKG: predĺženie QT intervalu (súvisiace s predĺženou repolarizáciou) s možným vznikom U-vĺn a deformovaných T-vĺn. Tieto zmeny nie sú odrazom toxicity. Závažná bradykardia a srdcová blokáda po užití sofosbuviru Pri použití amiodarónu v kombinácii s liečbou obsahujúcou sofosbuvir boli pozorované prípady život ohrozujúcej bradykardie a srdcová blokáda. Bradykardia sa zvyčajne objavila v priebehu hodín až dní, pri nedávnych prípadoch bola bradykardia najčastejšie pozorovaná do 2 týždňov od začiatku liečby HCV. Amiodarón sa má používať u pacientov liečených sofosbuvirom iba v prípade, ak nie je tolerovaná liečba inými antiarytmikami aleboje kontraindikovaná. Ak je súčasná liečba amiodarónom nevyhnutná, odporúča sa monitorovanie činnosti srdca pacientov počas hospitalizácie počas prvých 48 hodín súbežného podávania, po ktorom má dôjsť k dennému ambulantnému alebo svojpomocnému monitorovaniu srdcového tepu počas najmenej prvých 2 týždňov liečby. V dôsledku dlhého eliminačného polčasu amiodarónu sa má vyššie uvedené monitorovanie srdca vykonávať taktiež u pacientov, ktorí prerušili liečbu amiodarónom v uplynulých mesiacoch a majú začať liečbu sofosbuvirom. Všetci pacienti liečení amiodarónom v kombinácii so sofosbuvirom majú byť upozornení na symptómy bradykardie a srdcovej blokády a majú byť poučení, aby v prípade ich výskytu okamžite vyhľadali lekársku pomoc. Primárna dysfunkcia darcovského orgánu (primary graft dysfunction, PGD) po transplantácii srdca V retrospektívnych štúdiách bolo užívanie amiodarónu u príjemcov transplantátu pred transplantáciou srdca spojené so zvýšeným rizikom primárnej dysfunkcie darcovského orgánu PGD. PGD je život ohrozujúca komplikácia po transplantácii srdca, ktorá sa prejavuje ako ľavostranná, pravostranná alebo biventrikulárna dysfunkcia, vyskytujúca sa v priebehu prvých 24 hodín od transplantácie, ktorá nie je spôsobená identifikovateľnou sekundárnou príčinou (pozri časť 4.8 ). Ťažká PGD môže byť ireverzibilná. U pacientov zapísaných na čakacej listine na transplantáciu srdca sa má zvážiť užívanie alternatívneho antiarytmika čo najskôr pred transplantáciou. Celková anestézia U pacientov podstupujúcich celkovú anestéziu alebo liečbu vysokými dávkami kyslíka je potrebná opatrnosť. U pacientov, ktorým bol počas celkovej anestézie podávaný amiodarón, boli hlásené potenciálne závažné komplikácie: bradykardia neodpovedajúca na atropín, hypotenzia, poruchy vedenia vzruchov, znížený srdcový výdaj (pozri časť 4.5 ). Poruchy endokrinného systému (pozri časť 4.8 ): Amiodarón môže vyvolať vznik hypertyreózy, a to najmä u pacientov s anamnézou poruchy štítnej žľazy alebo u pacientov, ktorí práve užívajú alebo v minulosti užívali perorálny amiodarón. V prípade podozrenia na poruchu štítnej žľazy sa má stanoviť koncentrácia vysokocitlivého hormónu stimulujúceho štítnu žľazu (usTSH, ultrasensitive thyroid-stimulating hormone) v sére. Ak je to vhodné, má sa pred liečbou urobiť všetkým pacientom test na funkciu štítnej žľazy. Amiodarón obsahuje jód a ten môže pri testoch interferovať s vychytávaním radioaktívneho jódu. Testy funkcie štítnej žľazy (voľný T3, voľný T4, usTSH) však ostávajú interpretovateľné. Amiodarón inhibuje periférnu konverziu tyroxínu (T4) na trijódtyronín (T3) a môže spôsobiť izoláciu biochemických zmien (zvýšenie koncentrácie voľného T4 v sére, mierne znížené alebo dokonca normálne sérové koncentrácie voľného T3) u klinicky eutyroidných pacientov. V takýchto prípadoch nie je žiadny dôvod na prerušenie liečby amiodarónom, ak nie sú prítomné ďalšie klinické alebo biologické (usTSH) príznaky poruchy štítnej žľazy. Poruchy dýchacej sústavy, hrudníka a mediastína (pozri časť 4.8 ) Vznik dyspnoe alebo neproduktívneho kašľa môže súvisieť s pulmonálnou toxicitou, ako je napríklad intersticiálna pneumonitída. Po intravenóznom podaní amiodarónu boli hlásené veľmi zriedkavé prípady intersticiálnej pneumonitídy. V prípade podozrenia na intersticiálnu pneumonitídu sa má vykonať RTG vyšetrenie pľúc. Pri vzniku intersticiálnej pneumonitídy, ktorá je v prípade skorého vysadenia amiodarónu vo všeobecnosti reverzibilná, sa má liečba amiodarónom prehodnotiť a má sa zvážiť podávanie kortikosteroidov (pozri časť 4.8 ). Klinické príznaky sa spravidla vyskytujú počas niekoľkých týždňov, po ktorých nasleduje mierne zlepšenie röntgenových nálezov a pľúcnych funkcií. U niektorých pacientov môže dôjsť k zhoršeniu príznakov aj napriek vysadeniu amiodarónium- chloridu. Boli hlásené smrteľné prípady pľúcnej toxicity. Zvyčajne v období krátko po chirurgickom výkone boli veľmi zriedkavo pozorované vážne respiračné komplikácie (syndróm akútnej respiračnej tiesne u dospelých), v niektorých prípadoch smrteľné; tieto stavy môžu byť dôsledkom interakcie s kyslíkom vo vysokej koncentrácii (pozri časť 4.5 a 4.8 ). Poruchy pečene a žlčových ciest (pozri časť 4.8 ) Po i.v. podaní amiodarónu sa môže počas prvých 24 hodín vyskytnúť závažná hepatocelulárna nedostatočnosť, niekedy smrteľná. Preto sa hneď po začatí liečby amiodarónom odporúča dôkladné sledovanie transamináz. Ťažké bulózne reakcie Život ohrozujúce alebo dokonca fatálne kožné reakcie: Stevensov-Johnsonov syndróm (SJS), toxická epidermálna nekrolýza (TEN) (pozri časť 4.8 ). Ak sa vyskytnú príznaky alebo prejavy SJS, TEN (napr. progredujúca kožná vyrážka, často spojená s pľuzgiermi alebo léziami na slizniciach), liečba amiodarónom sa má okamžite ukončiť. Poruchy oka (pozri časť 4.8 ) V prípade nejasného alebo zhoršeného videnia sa musí okamžite urobiť kompletné oftalmologické vyšetrenie, vrátane vyšetrenia očného pozadia. Prítomnosť očnej neuropatie a/alebo zápalu očného nervu si vyžaduje ukončenie liečby amiodarónom, z dôvodu možného rizika slepoty. Liekové interakcie (pozri časť 4.5 ) Súbežné podávanie amiodarónu a nasledujúcich liekov sa neodporúča: betablokátory, blokátory kalciového kanála znižujúce srdcovú frekvenciu (verapamil, diltiazem), stimulačné laxatíva, ktoré môžu viesť k hypokaliémii. V prípade hypokaliémie musia byť urobené podporné opatrenia a má sa sledovať QT interval. Ak sa objaví torsades de pointes, nesmú sa podávať antiarytmiká; je možné zaviesť kardiostimuláciu a použiť intravenózne horčík. Pri súbežnom používaní s amiodarónom boli hlásené zvýšené plazmatické koncentrácie flekainidu. Dávka flekainidu sa má zodpovedajúcim spôsobom znížiť a pacient sa má starostlivo sledovať.