Tandemact je indikovaný na druhú líniu liečby dospelých pacientov s diabetes mellitus 2. typu, ktorí vykazujú intoleranciu na metformín alebo u ktorých je metformín kontraindikovaný, alebo tých, ktorí sú už liečení kombináciou pioglitazónu s glimepiridom. Po začatí liečby pioglitazónom má byť odpoveď pacientov posúdená po 3 - 6 mesiacoch (napr. zníženie HbA1c). Pokiaľ u pacientov

Tandemact je kontraindikovaný u pacientov: s precitlivenosťou na liečivá alebo na ktorúkoľvek z pomocných látok uvedených v časti 6.1, alebo iné sulfonylurey alebo sulfónamidy so srdcovým zlyhaním alebo srdcovým zlyhaním v anamnéze (NYHA štádium I až IV) s prebiehajúcou rakovinou močového mechúra alebo s rakovinou močového mechúra v anamnéze s nepreskúmanou makroskopickou hematúr

Tandemact 30 mg/2 mg tablety

Q: Vedľajšie účinky?

Súhrn bezpečnostného profilu Vykonali sa klinické skúšania so súbežne používaným pioglitazónom a glimepiridom (pozri časť 5.1 ). Hypoglykemické reakcie sa väčšinou objavujú okamžite vplyvom liečiva sulfonylurea v Tandemacte. Symptómy sa takmer vždy dajú rýchlo zvládnuť okamžitým podaním sacharidov (cukrov). Toto je závažná nežiaduca reakcia, ktorá sa môže vyskytnúť menej často (≥

Q: Upozornenia?

Nie sú k dispozícii klinické skúsenosti s pridaním iných perorálnych antidiabetík k liečbe s Tandemactom alebo so súbežne podávaným glimepiridom a pioglitazónom. Hypoglykémia Ak sa strava prijíma v nepravidelnom časovom intervale, alebo ak sa vynechá, liečba Tandemactom môže viesť k hypoglykémii spôsobenej liečivom sulfonylurea. Symptómy možno takmer vždy dostať pod kontrolu okam

Tieto informácie slúžia len na vzdelávacie účely. Nie sú lekárskou radou. Vždy konzultujte s kvalifikovaným lekárom.

Tandemact 30 mg/2 mg tablety — Popis, Dávkovanie, Vedľajšie účinky | PillsCard

Farmakoterapeutická skupina: Lieky používané pri diabete, kombinácie perorálnych liekov znižujúcich hladinu glukózy v krvi; ATC kód: A10BD06. Tandemact kombinuje dve antihyperglykemické účinné látky so vzájomne sa dopĺňajúcimi mechanizmami účinku na zlepšenie glykemickej kontroly u pacientov s diabetes mellitus typu 2: pioglitazón, predstaviteľ tiazolidíndiovej skupiny a glimepirid, predstaviteľ skupiny sulfonylurey. Tiazolidíndióny účinkujú hlavne tak, že redukujú rezistenciu na inzulín a deriváty sulfonylurey indukujú uvoľnenie inzulínu z pankreatických beta buniek.‍‍‍‍‍‍‍ Pioglitazón Účinky pioglitazónu sú pravdepodobne sprostredkované znížením inzulínovej rezistencie. Zdá sa, že pioglitazón účinkuje prostredníctvom aktivácie špecifických jadrových receptorov (gama receptor aktivovaný proliferátorom peroxizómu), ktorá vedie k zvýšeniu citlivosti na inzulín v bunkách pečene, tukového tkaniva a kostrového svalstva u zvierat. Zistilo sa, že liečba pioglitazónom znižuje výdaj glukózy v pečeni a zvyšuje periférnu elimináciu glukózy v prípade inzulínovej rezistencie. U pacientov s diabetes mellitus 2. typu sa vplyvom liečby pioglitazónom zlepšuje kontrola glykémie nalačno aj po jedle. Lepšia kontrola glykémie je spojená so znížením plazmatických koncentrácií inzulínu nalačno aj po jedle. Na stanovenie času, po ktorom dochádza k zlyhaniu liečby (definovaný výskytom HbA1c ≥ 8,0 % po prvých 6 mesiacoch liečby), bolo predĺžené trvanie klinického skúšania porovnávajúceho monoterapiu pioglitazónom s monoterapiou gliklazidom na dva roky. Analýza podľa Kaplana-Meiera preukázala kratší čas do zlyhania liečby u pacientov liečených gliklazidom v porovnaní s pioglitazónom. Kontrola glykémie (definovaná ako HbA1c < 8,0 %) sa po dvoch rokoch udržala u 69 % pacientov liečených pioglitazónom v porovnaní s 50 % pacientov liečených gliklazidom. V dvojročnej štúdii porovnávajúcej kombinované podávanie metformínu spolu s pioglitazónom alebo gliklazidom bola kontrola glykémie meraná ako priemerná zmena HbA1c od začiatočnej hodnoty podobná v prvom roku liečby v obidvoch skupinách. V druhom roku bolo zhoršenie HbA1c menšie u pioglitazónu v porovnaní s gliklazidom. V placebom kontrolovanom skúšaní boli pacienti s nedostatočnou glykemickou kontrolou aj napriek trojmesačnému obdobiu inzulínovej optimalizácie randomizovaní po dobu 12 mesiacov na pioglitazón alebo placebo. Pacienti, ktorí dostávali pioglitazón, mali priemerné zníženie HbA1c 0,45 % v porovnaní s pacientmi, ktorí naďalej dostávali samotný inzulín, a zníženie dávky inzulínu v skupine liečenej pioglitazónom. Analýza HOMA ukázala, že pioglitazón zlepšuje funkciu beta-buniek a rovnako zvyšuje senzitivitu na inzulín. Dvojročné klinické štúdie preukázali pretrvávanie tohto účinku. V jednoročných klinických skúšaniach pioglitazón viedol ku štatisticky významnému zníženiu pomeru albumín/kreatinín v porovnaní so začiatočným stavom. Účinok pioglitazónu (45 mg v monoterapii verzus placebo) u diabetikov 2. typu sa skúmal v krátkom skúšaní trvajúcom 18 týždňov. Pioglitazón bol spojený s významným nárastom telesnej hmotnosti. Viscerálny tuk bol významne znížený, kým podiel extraabdominálneho tuku bol zvýšený. Podobné zmeny distribúcie telesného tuku účinkom pioglitazónu boli sprevádzané zlepšením inzulínovej senzitivity. Vo väčšine klinických skúšaní sa v porovnaní s placebom pozorovalo zníženie celkovej plazmatickej hladiny triglyceridov a voľných mastných kyselín a zvýšenie hladiny HDL cholesterolu s nízkym, avšak klinicky nevýznamným zvýšením hladiny LDL cholesterolu. Pri porovnaní s placebom, metformínom a gliklazidom v klinických skúšaniach trvajúcich až 2 roky pioglitazón redukoval celkové plazmatické hladiny triglyceridov a voľných mastných kyselín a zvyšoval hladinu HDL cholesterolu. V porovnaní s placebom pioglitazón štatisticky významne nezvýšil hladinu LDL cholesterolu, kým u metformínu a gliklazidu bolo pozorované jej zníženie. V 20-týždňovej štúdii pioglitazón redukoval hladinu triglyceridov nalačno a tiež zlepšil postprandiálnu hypertriglyceridémiu svojím účinkom na absorbované triglyceridy i na triglyceridy syntetizované v pečeni. Tieto účinky boli nezávislé od účinkov pioglitazónu na glykémiu a boli štatisticky významne odlišné od účinkov glibenklamidu. V PROactive, kardiovaskulárnej dopadovej štúdii bolo 5 238 pacientov s diabetes mellitus typu 2 a preexistujúcou ťažkou makrovaskulárnou chorobou po dobu 3,5 rokov randomizovaných na pioglitazón alebo placebo ako prídavok k existujúcej antidiabetickej a kardiovaskulárnej liečbe. Populácia v štúdii mala priemerný rok 62 rokov, priemerné trvanie cukrovky bolo 9,5 roka. Približne jedna tretina pacientov dostávala inzulín v kombinácii s metformínom a/alebo sulfonylureou. Pre zaradenie do štúdie museli mať pacienti aspoň jedno z nasledujúcich: infarkt myokardu, mozgovú príhodu, perkutánny srdcový zákrok alebo štep bypassu koronárnej tepny, akútny koronárny syndróm, chorobu koronárnej tepny alebo periférnu arteriálnu obštrukčnú chorobu. Takmer polovica pacientov mala predchádzajúci infarkt myokardu a zhruba 20 % malo predtým mozgovú príhodu. Približne polovica populácie štúdie mala aspoň dve vstupné kritériá kardiovaskulárnej anamnézy. Takmer všetky subjekty (95 %) dostávali kardiovaskulárne lieky (betablokátory, inhibítory ACE, antagonisty angiotenzínu II, blokátory kalciového kanála, nitráty, diuretiká, kyselina acetylsalicylová, statíny, fibráty). I keď štúdia nesplnila svoj primárny ukazovateľ, ktorým bolo kompozitum úmrtnosti zo všetkých príčin, z nefatálneho infarktu myokardu, mozgovej príhody, akútneho koronárneho syndrómu, ťažkej amputácie nohy, koronárnej revaskularizácie a revaskularizácie nohy, výsledky naznačujú, že neexistujú žiadne dlhodobé kardiovaskulárne obavy týkajúce sa používania pioglitazónu. Zvýšil sa však výskyt edémov, prírastku hmotnosti a srdcového zlyhania. Nebolo pozorované zvýšenie úmrtnosti na srdcové zlyhanie. Glimepirid Glimepirid účinkuje tak, že stimuluje uvoľnovanie inzulínu z pankreatických beta buniek. Ako v prípade iných derivátov sulfonylurey, tento účinok je založený na vnímavosti pankreatických beta buniek na fyziologický stimul glukózou. Okrem toho má glimepirid zvýšené extrapankreatické účinky, tiež dokázané u iných derivátov sulfonylurey. Uvoľňovanie inzulínu Deriváty sulfonylurey regulujú sekréciu inzulínu uzavretím ATP-senzitívneho draslíkového kanála v membráne beta buniek. Uzavretie draslíkového kanálu indukuje depolarizáciu beta buniek a vedie – otvorením vápnikových kanálov – k zvýšenému prílevu vápnika do bunky. To vedie cestou exocytózy k uvoľneniu inzulínu. Glimepirid sa vysokým výmenným stupňom viaže na membránovú bielkovinu beta buniek, ktorá je spojená s ATP-senzitívnym draslíkovým kanálom, ktorá je ale odlišná od zvyčajného väzbového miesta sulfonylurey. Extrapankreatická aktivita Extrapankreatické účinky sú napríklad zlepšenie citlivosti periferálneho tkaniva na inzulín a zníženie vychytávania inzulínu v pečeni. Vychytávanie glukózy z krvi do periférneho svalstva a tukových tkanív je zabezpečené pomocou špeciálnych transportných bielkovín lokalizovaných v bunkovej membráne. Transport glukózy v týchto tkanivách je rýchlosť limitujúcim krokom vo využití glukózy. Glimepirid veľmi rýchlo zvyšuje počet aktívnych transportných molekúl glukózy v plazmatickej membráne svalových a tukových buniek, čo vedie k stimulovanému vychytávaniu glukózy. Glimepirid zvyšuje aktivitu glykozylfosfatidylinozitol-špecifickej fosfolipázy C, čo môže korelovať s indukovanou lipogenézou a glykogenézou v izolovaných tukových a svalových bunkách. Glimepirid inhibuje tvorbu glukózy v pečeni zvyšovaním intracelulárnej koncentrácie fruktózy-2,6-bisfosfátu, čo spätne inhibuje glukoneogenézu. Všeobecné U zdravých osôb je minimálna efektívna perorálna dávka približne 0,6 mg. Účinok glimepiridu závisí od dávky a je reprodukovateľný. Fyziologická odpoveď na náhlu fyzickú aktivitu, zníženie sekrécie inzulínu, je stále prítomná počas podávania glimepiridu. Neobjavil sa výrazný rozdiel v účinku, ak sa glimepirid podal 30 minút pred alebo ihneď pred jedlom. U diabetických pacientov sa dobrá metabolická kontrola počas 24 hodín môže dosiahnuť s jednou dennou dávkou. Aj keď spôsobil hydroxymetabolit glimepiridu malý, ale významný pokles sérových koncentrácií glukózy u zdravých osôb, predstavuje len malú časť celkového účinku lieku. Pediatrická populácia Európska agentúra pre lieky udelila výnimku z povinnosti predložiť výsledky štúdií pre Tandemact vo všetkých vekových podskupinách pediatrickej populácie s diabetom mellitus 2. typu (pre informácie o pediatrickom použití, pozri časť 4.2 ).

⚠️ Upozornenia

Nie sú k dispozícii klinické skúsenosti s pridaním iných perorálnych antidiabetík k liečbe s Tandemactom alebo so súbežne podávaným glimepiridom a pioglitazónom. Hypoglykémia Ak sa strava prijíma v nepravidelnom časovom intervale, alebo ak sa vynechá, liečba Tandemactom môže viesť k hypoglykémii spôsobenej liečivom sulfonylurea.‍‍‍‍‍‍‍ Symptómy možno takmer vždy dostať pod kontrolu okamžitým príjmom sacharidov (cukrov). Umelé sladidlá nemajú žiadny účinok. Z použitia ostatných sulfonylureí je známe, že napriek pôvodne úspešným opatreniam sa hypoglykémia môže opäť objaviť. Závažná hypoglykémia alebo predĺžená hypoglykémia, iba dočasne kontrolovaná príjmom zvyčajných množstiev cukru, si vyžaduje okamžitú liečbu a občas aj hospitalizáciu. Liečba Tandemactom si vyžaduje pravidelnú kontrolu glykémie. Retencia tekutín a srdcové zlyhanie Pioglitazón môže spôsobiť retenciu tekutín, ktorá môže viesť k exacerbácii alebo precipitácii srdcového zlyhania. Pri liečbe pacientov s aspoň jedným rizikovým faktorom pre vznik kongestívneho srdcového zlyhania (napr. predchádzajúci infarkt myokardu alebo symptomatická choroba koronárnej tepny alebo starší pacienti), majú lekári začať s najnižšou možnou dávkou pioglitazónu a túto dávku postupne zvyšovať. U pacientov sa majú sledovať prejavy a príznaky srdcového zlyhania, prírastok telesnej hmotnosti alebo edém, najmä u osôb so zníženou srdcovou rezervou. U pacientov liečených pioglitazónom v kombinácii s inzulínom boli hlásené postmarketingové prípady srdcového zlyhania, ako aj u pacientov so srdcovým zlyhaním v anamnéze. Keďže inzulín aj pioglitazón môžu viesť k retencii tekutín, ich súbežné podanie môže zvyšovať riziko vzniku opuchov. Boli hlásené postregistračné prípady periférnych edémov a srdcového zlyhania u pacientov, ktorí užívali súbežne pioglitazón s nesteroidnými protizápalovými liekmi, vrátane selektívnych inhibítorov COX-2. Tandemact sa musí vysadiť, ak dôjde k akémukoľvek zhoršeniu stavu srdca. U pacientov vo veku do 75 rokov s diabetom mellitus 2. typu a preexistujúcim významným makrovaskulárnym ochorením bola vykonaná štúdia s pioglitazónom sledujúca kardiovaskulárne dopady liečby. Pioglitazón alebo placebo boli pridané k už existujúcej antidiabetickej alebo kardiovaskulárnej liečbe po dobu až 3,5 roka. Táto štúdia preukázala zvýšenie hlásení o srdcovom zlyhaní, ktoré však neviedlo k zvýšeniu mortality v tejto štúdii. Starší pacienti Kvôli zvýšenému nebezpečenstvu závažného srdcového zlyhania je potrebné u starších pacientov zvážiť súbežné užívanie spolu s inzulínom. S ohľadom na riziká súvisiace s vekom (najmä riziko rakoviny močového mechúra, zlomenín a srdcového zlyhania) je potrebné u starších osôb pred liečbou a počas nej zvážiť pomer prínosu a rizika liečby. Rakovina močového mechúra Prípady karcinómu močového mechúra boli v metaanalýzach kontrolovaných klinických skúšaní hlásené častejšie v skupinách s pioglitazónom (19 prípadov z 12 506 pacientov, 0,15 %) než v kontrolných skupinách (7 prípadov z 10 212 pacientov, 0,07 %), HR = 2,64 (95 % CI 1,11 - 6,31 p = 0,029). Po vylúčení pacientov, u ktorých bola expozícia sledovanému lieku menšia než 1 rok v čase diagnózy karcinómu močového mechúra, bolo 7 prípadov (0,06 %) v skupine pioglitazónu a 2 prípady (0,02 %) v kontrolnej skupine. Epidemiologické štúdie tiež naznačovali malé zvýšenie rizika karcinómu močového mechúra u diabetických pacientov liečených pioglitazónom, avšak nie vo všetkych štúdiách sa identifikovalo štatisticky významné zvýšenie rizika. Pred začatím liečby pioglitazónom je potrebné vyhodnotiť rizikové faktory rakoviny močového mechúra (medzi riziká patria vek, fajčenie v anamnéze, expozícia niektorým pracovným alebo chemoterapeutickým prípravkom, napr. cyklofosfamidu, alebo ak je pacient pred liečbou ožarovaný v oblasti panvy). Pred začatím liečby pioglitazónom treba vyšetriť akúkoľvek makroskopickú hematúriu. Pri výskyte symptómov makroskopickej hematúrie alebo iných symptómov (napr. dyzúrie alebo nutkania na močenie) vyskytujúcich sa počas liečby majú pacienti bezodkladne kontaktovať svojho lekára. Sledovanie funkcie pečene Počas postmarketingového sledovania pioglitazónu a glimepiridu sa opísali zriedkavé prípady zvýšených hladín pečeňových enzýmov a hepatocelulárnej dysfunkcie (pozri časť 4.8 ). Aj keď vo veľmi zriedkavých prípadoch došlo k fatálnym následkom, príčinná súvislosť nebola dokázaná. Z toho dôvodu sa u pacientov liečených Tandemactom odporúča pravidelné monitorovanie pečeňových enzýmov. Pečeňové enzýmy sa majú skontrolovať pred liečbou Tandemactom u všetkých pacientov. Liečbu Tandemactom nie je možné začať u pacientov so zvýšenými východiskovými hladinami pečeňových enzýmov (ALT > 2,5-násobok horného limitu normy), alebo s akýmikoľvek inými príznakmi ochorenia pečene. Po začatí liečby Tandemactom sa odporúča kontrolovať hladiny pečeňových enzýmov v pravidelných intervaloch podľa klinického posúdenia. Ak počas liečby Tandemactom dôjde k zvýšeniu hodnôt ALT na 3-násobok hornej hranice normy, hladiny pečeňových enzýmov sa majú čím skôr znovu skontrolovať. Ak hodnoty ALT zostanú > 3-násobok hornej hranice normy, liečbu je nutné ukončiť. V prípade rozvoja príznakov dysfunkcie pečene, ako je napr. nevysvetliteľná nevoľnosť, vracanie, bolesti brucha, únava, nechutenstvo a/alebo tmavý moč, sa musia skontrolovať hladiny pečeňových enzýmov. O tom, či bude pacient naďalej užívať Tandemact, rozhodne klinické zhodnotenie stavu a laboratórne vyšetrenia. Ak sa u pacienta spozoruje žltačka, liek je nutné vysadiť. Zvýšenie telesnej hmotnosti V klinických skúšaniach s pioglitazónom a liečbou samotnou sulfonylureou alebo v kombinácii sa pozorovalo zvýšenie telesnej hmotnosti závislé od dávky, ktoré mohlo nastať kvôli nahromadeniu tuku a v niektorých prípadoch v spojení s retenciou tekutín. V niektorých prípadoch môže byť zvýšenie telesnej hmotnosti príznakom srdcového zlyhania, a preto sa má u pacientov starostlivo sledovať ich hmotnosť. Súčasťou liečby cukrovky je aj diéta. Pacienti musia byť poučení, aby prísne dodržiavali diétu s kontrolovaným príjmom kalórií. Hematológia Počas liečby glimepiridom sa pozorovali zriedkavé zmeny v hematológii (pozri časť 4.8 ). Liečba Tandemactom si preto vyžaduje pravidelné monitorovanie hematologických parametrov (obzvlášť leukocytov a krvných doštičiek). Počas liečby pioglitazónom sa pozorovalo mierne zníženie priemernej hladiny hemoglobínu (relatívne zníženie o 4 %) a hematokritu (relatívne zníženie o 4,1 %) v súlade s hemodilúciou. Podobné zmeny boli pozorované u pacientov liečených metformínom (relatívne zníženie hemoglobínu o 3 – 4 % a hematokritu o 3,6 - 4,1 %) a v menšom rozsahu pre sulfonylureu a inzulín (relatívne zníženie hemoglobínu o 1 - 2 % a hematokritu o 1 - 3,2 %) v porovnávacích kontrolovaných skúšaniach s pioglitazónom. Liečba pacientov s nedostatkom G-6-PD derivátmi sulfonylmočoviny môže viesť k hemolytickej anémii. Keďže glimepirid patrí do chemickej skupiny liečiv odvodených od sulfonylmočoviny, musí sa u pacientov s nedostatkom G-6-PD postupovať opatrne a zvážiť alternatívne použitie liečiv z inej skupiny, ako sú deriváty sulfonylmočoviny. Poruchy zraku Počas postmarketingového sledovania boli hlásené nové prípady vzniku alebo zhoršenia diabetického makulárneho edému so zníženou ostrosťou videnia v súvislosti s tiazolidíndiónmi, vrátane pioglitazónu. Mnohí z týchto pacientov hlásili súbežný výskyt periférnych opuchov. Nie je jasné, či je alebo nie je priama súvislosť medzi pioglitazónom a makulárnym edémom, ale lekári predpisujúci liek musia venovať zvýšenú pozornosť prípadnému vzniku makulárneho edému, ak pacienti uvádzajú poruchy ostrosti videnia; je potrebné zvážiť oftalmologické vyšetrenie. Syndróm polycystických ovárií V dôsledku prehĺbenia účinku inzulínu môže liečba pioglitazónom viesť k obnoveniu ovulácie u pacientok so syndrómom polycystických ovárií. U týchto pacientok môže existovať riziko otehotnenia. Pacientky si musia byť vedomé rizika tehotenstva a ak si ho želajú alebo ak nastane, liečbu pioglitazónom je nutné ukončiť (pozri časť 4.6 ). Iné Zvýšený výskyt zlomenín u žien bol pozorovaný v súhrnnej analýze hlásení zlomenín ako nežiaducich reakcií z randomizovaných, kontrolovaných dvojito zaslepených klinických skúšaní (pozri časť 4.8 .). Vypočítaná incidencia zlomenín bola 1,9 fraktúr na 100 pacientorokov u žien liečených pioglitazónom oproti 1,1 fraktúr na 100 pacientorokov u žien liečených komparátorom. Pozorované navýšenie rizika zlomenín u žien liečených pioglitazónom v tomto súbore je tak 0,8 fraktúr na 100 pacientorokov. Niektoré epidemiologické štúdie naznačujú, že zvýšené riziko zlomenín u mužov a žien je približne rovnaké. Pri dlhodobej liečbe pacientov pioglitazónom sa má zvážiť riziko zlomenín (pozri časť 4.8 ). Pioglitazón sa má užívať opatrne počas súbežného podávania inhibítorov (napr. gemfibrozil) alebo induktorov (napr. rifampicín) cytochrómu P450 2C8. Glykémiu je potrebné starostlivo monitorovať. Je potrebné tiež zvážiť úpravu dávky pioglitazónu v rámci odporúčaného dávkovania alebo zmeny v liečbe diabetu (pozri časť 4.5 ). Tablety obsahujú monohydrát laktózy a preto sa nesmú predpisovať pacientom so zriedkavými dedičnými problémami galaktózovej intolerancie, celkovým deficitom laktázy alebo glukózo-galaktózovej malabsorpcie. Tento liek obsahuje menej ako 1 mmol sodíka (23 mg) v jednej tablete, t.j. v podstate zanedbateľné množstvo sodíka.

Tandemact 30 mg/2 mg tablety

User Reviews