Farmakoterapeutická skupina: Antidiabetiká, kombinácie perorálnych antidiabetík, ATC kód: A10BD29
Mechanizmus účinku
Dapagliflozín
Dapagliflozín je vysoko účinným (Ki: 0,55 nM), selektívnym a reverzibilným inhibítorom SGLT2.
Inhibícia SGLT2 dapagliflozínom znižuje reabsorpciu glukózy z glomerulárneho filtrátu
v proximálnom tubule obličiek za súbežného zníženia reabsorpcie sodíka, čo vedie k vylučovaniu glukózy močom a osmotickej diuréze. Dapagliflozín preto zvyšuje transport sodíka do distálneho tubulu, čo zvyšuje tubuloglomerulárnu spätnú väzbu a znižuje intraglomerulárny tlak. V kombinácii
s osmotickou diurézou to vedie k zníženiu objemového preťaženia, zníženiu krvného tlaku a nižšiemu predpätiu (preload) a doťaženiu (afterload) srdca, čo môže mať priaznivé účinky na remodeláciu a diastolickú funkciu srdca a zachovanie funkcie obličiek. Ako sa preukázalo v štúdiách DAPA-HF, DELIVER a DAPA-CKD, prínosy dapagliflozínu týkajúce sa srdca a obličiek nie sú výlučne závislé od účinku znižujúceho hladinu glukózy v krvi a nie sú obmedzené len na pacientov s diabetom. Ďalšie účinky zahŕňajú zvýšenie hematokritu a zníženie telesnej hmotnosti.
Dapagliflozín zlepšuje hladinu glukózy v plazme nalačno aj po jedle znižovaním reabsorpcie glukózy obličkami, čo vedie k vylučovaniu glukózy močom. Toto vylučovanie glukózy (glykozúria) je pozorované po prvej dávke, pretrváva počas 24 hodinového intervalu dávkovania a udržiava sa počas trvania liečby. Množstvo glukózy odstránenej obličkami prostredníctvom tohto spôsobu účinku závisí od koncentrácie glukózy v krvi a od GFR. V dôsledku toho má dapagliflozín u osôb s normálnou hladinou glukózy v krvi nízku tendenciu spôsobovať hypoglykémiu. V odpovedi na hypoglykémiu dapagliflozín nezhoršuje normálnu endogénnu tvorbu glukózy. Dapagliflozín pôsobí nezávisle od sekrécie a účinku inzulínu. V klinických štúdiách s dapagliflozínom sa pozorovalo zlepšenie funkcie beta buniek hodnotením pomocou modelu homeostázy (Homeostasis Model Assessment-β, HOMA-β).
SGLT2 je selektívne exprimovaný v obličkách. Dapagliflozín neinhibuje iné transportéry dôležité pre transport glukózy do periférnych tkanív a je > 1 400-násobne selektívnejší pre SGTL2 ako pre SGTL1, hlavný transportér v čreve zodpovedný za absorpciu glukózy.
Sitagliptín
Sitagliptín je člen skupiny perorálnych antihyperglykemických látok nazývaných inhibítory dipeptidyl peptidázy 4 (DPP-4). Zlepšenie glykemickej kontroly pozorované pri tomto lieku môže byť sprostredkované zvýšením hladín aktívnych inkretínových hormónov. Inkretínové hormóny vrátane glukagónu podobného peptidu-1 (glucagon-like peptide-1, GLP-1) a glukózo-dependentného inzulínotropného polypeptidu (glucose-dependent insulinotropic polypeptide, GIP) sa uvoľňujú črevom počas dňa a hladiny sa zvyšujú v odpovedi na jedlo. Inkretíny sú súčasťou endogénneho systému zapojeného do fyziologickej regulácie homeostázy glukózy. Keď sú koncentrácie glukózy v krvi normálne alebo zvýšené, GLP-1 a GIP zvyšujú syntézu a uvoľňovanie inzulínu z pankreatických beta buniek intracelulárnymi signálnymi dráhami zahŕňajúcimi cyklický AMP. Liečba s GLP-1 alebo s inhibítormi DPP-4 na zvieracích modeloch diabetu 2. typu preukázala zlepšenie odpovede beta buniek na glukózu a stimuláciu biosyntézy a uvoľňovania inzulínu. Pri vyšších hladinách inzulínu sa zvyšuje vychytávanie glukózy tkanivami. GLP-1 navyše znižuje sekréciu glukagónu z pankreatických alfa buniek. Znížené koncentrácie glukagónu spolu s vyššími hladinami inzulínu vedú k zníženiu tvorby hepatálnej glukózy, čo vedie k zníženiu hladín glukózy v krvi. Účinky GLP-1 a GIP sú závislé od glukózy, teda keď je koncentrácia glukózy v krvi nízka, stimulácia uvoľňovania inzulínu a potláčanie sekrécie glukagónu prostredníctvom GLP-1 sa nepozoruje. Pri GLP-1 aj GIP je stimulácia sekrécie inzulínu zvýšená, keď glukóza stúpne nad normálne koncentrácie. Ďalej, GLP-1 neoslabuje normálnu glukagónovú odpoveď na hypoglykémiu. Aktivita GLP-1 a GIP je obmedzená enzýmom DPP-4, ktorý rýchlo hydrolyzuje inkretínové hormóny na inaktívne látky. Sitagliptín zabraňuje hydrolýze inkretínových hormónov enzýmom DPP-4, dôsledkom čoho zvyšuje plazmatické koncentrácie aktívnych foriem GLP-1 a GIP. Zvyšovaním hladiny aktívnych inkretínov sitagliptín zvyšuje uvoľňovanie inzulínu a znižuje hladiny glukagónu v závislosti od glukózy. U pacientov s diabetom 2. typu s hyperglykémiou viedli tieto zmeny v hladinách inzulínu a glukagónu k zníženiu hemoglobínu A1c (HbA1c) a zníženiu koncentrácií glukózy nalačno a po jedle. Od glukózy závislý mechanizmus sitagliptínu sa líši od mechanizmu derivátov sulfonylmočoviny, ktoré zvyšujú sekréciu inzulínu, aj keď sú hladiny glukózy nízke, a môžu u pacientov s diabetom mellitus 2. typu a u zdravých jedincov viesť k hypoglykémii. Sitagliptín je silný a vysoko selektívny inhibítor enzýmu DPP-4 a pri terapeutických koncentráciách neinhibuje blízko príbuzné enzýmy DPP-8 alebo DPP-9.
Farmakodynamické účinky
Dapagliflozín
Po podaní dapagliflozínu sa u zdravých osôb a u osôb s diabetom mellitus 2. typu zaznamenalo zvýšené množstvo glukózy v moči. Pri dávke dapagliflozínu 10 mg denne počas 12 týždňov u osôb s diabetom mellitus 2. typu sa močom vylúčilo denne približne 70 g glukózy (čo zodpovedá
280 kcal/deň). U pacientov s diabetom mellitus 2. typu, ktorým sa podával dapagliflozín 10 mg/deň až
2 roky, sa pozorovalo trvalé vylučovanie glukózy.
Pri dapagliflozíne malo vylučovanie glukózy močom za následok aj osmotickú diurézu a zvýšený objem moču u pacientov s diabetom mellitus 2. typu. Zvýšenie objemu moču u pacientov s diabetom mellitus 2. typu liečených dapagliflozínom 10 mg zostalo zachované po 12 týždňoch a predstavovalo približne 375 ml/deň. Zvýšenie objemu moču sa spájalo s malým a prechodným zvýšením vylučovania sodíka močom, ktoré nesúviselo so zmenami koncentrácií sodíka v sére.
Prechodne (3 až 7 dní) sa zvýšilo aj vylučovanie kyseliny močovej močom a bolo sprevádzané pretrvávajúcim poklesom koncentrácie kyseliny močovej v sére. Po 24 týždňoch sa pokles koncentrácie kyseliny močovej v sére pohyboval v rozmedzí -48,3 až -18,3 mikromolov/l (-0,87 až -0,33 mg/dl).
Sitagliptín
V dvojdňovej štúdii u zdravých jedincov zvýšil samotný sitagliptín koncentrácie aktívneho GLP-1, kým samotný metformín zvýšil koncentrácie aktívneho a celkového GLP-1 v podobnom rozsahu. Súbežné podanie sitagliptínu a metformínu malo aditívny účinok na koncentrácie aktívneho GLP-1. Sitagliptín, ale nie metformín, zvýšil koncentrácie aktívneho GIP.
Klinická účinnosť a bezpečnosť
V 24-týždňovej randomizovanej, dvojito zaslepenej, placebom kontrolovanej klinickej štúdii 3. fázy s paralelnými skupinami s 24-týždňovým predĺženým obdobím bolo 432 diabetických pacientov randomizovaných tak, aby dostávali dapagliflozín 10 mg/deň alebo placebo pridané k sitagliptínu 100 mg/deň, s metformínom alebo bez metformínu (1 500 mg/deň). Demografické a východiskové charakteristiky pacientov boli medzi jednotlivými liečbami vyvážené; priemerný vek bol ~55 rokov, 55 % boli muži, priemerná telesná hmotnosť bola ~90 kg, priemerné trvanie diabetu bolo 5,7 roka. Východiskové hladiny HbA1c a plazmatickej glukózy nalačno (fasting plasma glucose, FPG) boli 7,9 % (63,0 mmol/mol) a 162,2 mg/dl (9,0 mmol/l) u pacientov liečených dapagliflozínom a 8,0 %
(64,0 mmol/mol) a 163 mg/dl (9,0 mmol/l) dostávajúcich placebo. V 24. týždni dapagliflozín významne znížil priemerné hladiny HbA1c (–0,5 % [–4,9 mmol/mol]) oproti placebu (0,0 %
[+0,4 mmol/mol], rozdiel –0,5 % [–5,2 mmol/mol], p<0001). Dapagliflozín znížil telesnú hmotnosť v porovnaní s placebom (–2,1 vs. –0,3 kg) a znížil hladiny HbA1c u pacientov s východiskovými hodnotami ≥8,0 % (–0,8 % [8,7 mmol/mol] oproti 0,0 % [0,3 mmol/mol]) a hladinami FPG (–
24,1 mg/dl [0,2 mg/dL [0,2 mg/l mmol/l]). Glykemické a hmotnostné benefity pozorované v 24. týždni sa udržali až do 48. týždňa. Nežiaduce udalosti boli medzi skupinami vyrovnané, s výnimkou častejších symptómov genitálnych infekcií pri dapagliflozíne (24 týždňov, 19/225 [8,4 %]; 48 týždňov, 22/225 [9,8 %]) v porovnaní s placebom (24 týždňov, 1/226 [0,4 %]; 48 týždňov, 1/226 [0,4%]).
Randomizovaná, otvorená, aktívne kontrolovaná klinická štúdia 3. fázy s paralelnými skupinami zahŕňala dospelých diabetických pacientov s HbA1c ≥ 8 % (64 mmol/mol) a ≤ 11 % (97 mmol/mol). Pacienti (N = 415) boli randomizovaní v pomere 1:1:1 na podávanie jedenkrát denne buď dapagliflozín/sitagliptín/metformín (10 mg/100 mg/1 000 mg), sitagliptín/metformín
(100 mg/1 000 mg) alebo dapagliflozín/metformín (10 mg/1 000 mg). Primárnym koncovým ukazovateľom bola priemerná zmena HbA1c oproti východiskovej hodnote do 16. týždňa. V 16. týždni bolo upravené priemerné zníženie HbA1c oproti východiskovej hodnote signifikantne väčšie pri trojitej liečbe dapagliflozínom/sitagliptínom/metformínom (–1,73 % [–19,9 mmol/mol]
v porovnaní so sitagliptínom/metformínom (–1,28% [–14,1 mmol/mol], rozdiel –0,46% [–
5,1 mmol/mol], p<0,001) a v porovnaní s dapagliflozínom/metformínom (–1,33 % [–14,6 mmol/mol], rozdiel –0,4 % [–4,4 mmol/mol], p<0,001). Podiel pacientov s akoukoľvek nežiaducou príhodou bol podobný vo všetkých troch liečebných skupinách.
Pediatrická populácia
Európska agentúra pre lieky udelila odklad z povinnosti predložiť výsledky štúdií s liekom Dagraduo vo všetkých podskupinách pediatrickej populácie pre diabetes mellitus 2. typu (informácie o použití v pediatrickej populácii, pozri časť
4.2
).
⚠️ Upozornenia
Liek Dagraduo sa nemá používať u pacientov s diabetom mellitus 1. typu (pozri „Diabetická ketoacidóza“ v časti 4.4).
Porucha funkcie obličiek
Glykemická účinnosť dapagliflozínu závisí od funkcie obličiek a účinnosť je znížená u pacientov so stredne závažnou poruchou funkcie obličiek a pravdepodobne chýba u pacientov so závažnou poruchou funkcie obličiek (pozri časť
4.2
). U jedincov so stredne závažnou poruchou funkcie obličiek (GFR < 60 ml/min) mal vyšší podiel jedincov liečených dapagliflozínom nežiaduce reakcie zvýšeného kreatinínu, fosforu, parathormónu (PTH) a hypotenziu v porovnaní s placebom. Tento liek sa nemá začať podávať pacientom s GFR < 60 ml/min a má sa vysadiť pri GFR trvalo pod 45 ml/min.
Fixná kombinácia sitagliptínu/dapagliflozínu sa neskúmala pri závažnej poruche funkcie obličiek
(GFR < 30 ml/min) alebo v konečnom štádiu renálneho ochorenia (ESRD).
Použitie u pacientov s poruchou funkcie pečene
U pacientov s poruchou funkcie pečene sú skúsenosti z klinických skúšaní obmedzené. Expozícia dapagliflozínu je zvýšená u pacientov so závažnou poruchou funkcie pečene.
Fixná kombinácia sitagliptínu/dapagliflozínu sa môže použiť u pacientov s miernou alebo stredne závažnou poruchou funkcie pečene. Pacienti so stredne závažnou poruchou funkcie pečene sa majú vyšetriť pred začatím liečby a počas liečby. Tento liek sa neodporúča používať u pacientov so závažnou poruchou funkcie pečene (pozri časť
4.2
).
Akútna pankreatitída
Použitie inhibítorov DPP-4 sa spája s rizikom vzniku akútnej pankreatitídy (pozri časť
4.8
). Pacientov treba informovať o typickom príznaku akútnej pankreatitídy: pretrvávajúca silná bolesť brucha. Po vysadení sitagliptínu (s podpornou liečbou alebo bez nej) sa pozoroval ústup pankreatitídy, boli však hlásené veľmi zriedkavé prípady nekrotizujúcej alebo hemoragickej pankreatitídy a/alebo úmrtie. Ak existuje podozrenie na pankreatitídu, liek Dagraduo a ostatné potenciálne podozrivé lieky sa majú vysadiť; ak je akútna pankreatitída potvrdená, liek Dagraduo sa nemá začať znova podávať.
U pacientov s pankreatitídou v anamnéze je potrebná opatrnosť.
Deplécia objemu a/alebo hypotenzia
Dapagliflozín zvyšuje diurézu, ktorá môže viesť k miernemu poklesu krvného tlaku pozorovanému v klinických štúdiách (pozri časť
5.1
). Toto môže byť výraznejšie u pacientov s veľmi vysokou koncentráciou glukózy v krvi.
Opatrnosť je potrebná u pacientov, u ktorých by dapagliflozínom privodený pokles krvného tlaku mohol predstavovať riziko, ako sú pacienti na antihypertenznej liečbe s anamnézou hypotenzie alebo starší pacienti.
V prípade pridružených stavov, ktoré môžu viesť k deplécii objemu (napr. gastrointestinálne ochorenie), sa odporúča starostlivo sledovať stav objemu (napr. fyzikálne vyšetrenie, meranie krvného tlaku, laboratórne testy vrátane hematokritu a elektrolytov). U pacientov, u ktorých sa vyvinula deplécia objemu, sa odporúča dočasné prerušenie liečby dapagliflozínom, pokiaľ sa neupraví deplécia (pozri časť
4.8
).
Diabetická ketoacidóza
U pacientov liečených inhibítormi kotransportéra sodíka/glukózy 2 (SGLT2), vrátane dapagliflozínu, boli hlásené zriedkavé prípady diabetickej ketoacidózy (DKA), vrátane život ohrozujúcich a fatálnych prípadov (pozri časť
4.8
). V mnohých prípadoch bol prejav tohto stavu atypický len s mierne zvýšenými hodnotami glukózy v krvi, menej ako 14 mmol/l (250 mg/dl).
Riziko výskytu diabetickej ketoacidózy sa musí zvážiť v prípade nešpecifických symptómov, ako sú nauzea, vracanie, anorexia, bolesť brucha, nadmerný smäd, ťažkosti s dýchaním, zmätenosť, neobvyklá únava alebo ospalosť. Ak sa vyskytnú tieto príznaky, pacienti majú byť okamžite vyšetrení na ketoacidózu, bez ohľadu na hladinu glukózy v krvi. U pacientov so suspektnou alebo diagnostikovanou DKA sa má liečba týmto liekom okamžite vysadiť.
Liečba sa má prerušiť u pacientov hospitalizovaných kvôli závažným chirurgickým výkonom alebo akútnym závažným ochoreniam. U týchto pacientov sa odporúča sledovať hladinu ketónov.
Uprednostňuje sa meranie hladiny ketónov v krvi namiesto moču. Liečba dapagliflozínom sa môže opäť začať, ak je hladina ketónov normálna a stav pacienta je stabilizovaný.
Pred začatím liečby s týmto liekom sa majú zvážiť faktory v anamnéze pacienta, ktoré by ho mohli predisponovať ku ketoacidóze.
Medzi pacientov, u ktorých môže byť vyššie riziko DKA, patria pacienti s nízkou funkčnou rezervou beta-buniek (napr. pacienti s diabetom 2. typu s nízkou hladinou C-peptidu alebo s latentným autoimunitným diabetom u dospelých (latent autoimmune diabetes in adults, LADA) alebo pacienti s pankreatitídou v anamnéze), pacienti so stavmi vedúcimi k obmedzenému príjmu potravy alebo závažnej dehydratácii, pacienti, u ktorých sú dávky inzulínu znížené a pacienti so zvýšenou potrebou inzulínu z dôvodu akútneho ochorenia, chirurgického výkonu alebo nadmerného požívania alkoholu. U týchto pacientov sa majú inhibítory SGLT2 používať s opatrnosťou.
Obnovenie liečby inhibítorom SGLT2 u pacientov s anamnézou DKA prítomnou počas liečby inhibítorom SGLT2 sa neodporúča, pokiaľ nebol identifikovaný a odstránený iný jednoznačný spúšťací faktor.
Bezpečnosť a účinnosť fixnej kombinácie sitagliptínu/dapagliflozínu u pacientov s diabetom 1. typu nebola stanovená a nemá sa používať na liečbu pacientov s diabetom 1. typu. V štúdiách s diabetom mellitus 1. typu s dapagliflozínom bola DKA hlásená s častou frekvenciou.
Nekrotizujúca fasciitída perinea (Fournierova gangréna)
U pacientov a pacientok užívajúcich inhibítory SGLT2 boli po uvedení lieku na trh hlásené prípady nekrotizujúcej fasciitídy perinea (známej tiež ako Fournierova gangréna) (pozri časť
4.8
). Ide o zriedkavú, ale závažnú a potenciálne život ohrozujúcu udalosť, ktorá vyžaduje urgentný chirurgický zákrok a antibiotickú liečbu.
Pacientov je potrebné upozorniť, aby vyhľadali lekársku pomoc, ak sa u nich vyskytne kombinácia príznakov zahŕňajúcich bolesť, citlivosť, erytém alebo opuch v oblasti genitálií alebo perinea spolu
s horúčkou alebo malátnosťou. Je potrebné si uvedomiť, že nekrotizujúcej fasciitíde môže predchádzať
urogenitálna infekcia alebo perineálny absces. V prípade podozrenia na Fournierovu gangrénu sa má
podávanie lieku Dagraduo prerušiť a má sa urýchlene začať liečba (zahŕňajúca antibiotiká a chirurgickú excíziu a vyčistenie rany).
Reakcie z precitlivenosti
Tento liek sa nesmie používať u pacientov, ktorí mali závažnú reakciu z precitlivenosti na akýkoľvek
inhibítor DPP-4 (pozri časť
4.3
).
U pacientov liečených sitagliptínom boli po uvedení lieku na trh hlásené správy o závažných reakciách z precitlivenosti. Tieto reakcie zahŕňajú anafylaxiu, angioedém a exfoliatívne kožné choroby vrátane Stevensovho-Johnsonovho syndrómu (pozri časť
4.8
). Nástup týchto reakcií sa objavil v priebehu prvých 3 mesiacov po nasadení liečby, pričom niektoré hlásenia sa vyskytli po prvej dávke. Ak je podozrenie na reakciu z precitlivenosti, Dagraduo sa má vysadiť. Majú sa vyhodnotiť iné možné príčiny udalosti a má sa nasadiť alternatívna liečba diabetu.
Infekcie močových ciest
Vylučovanie glukózy močom môže súvisieť so zvýšeným rizikom infekcie močových ciest (pozri časť
4.8
); preto sa má počas liečby pyelonefritídy alebo urosepsy zvážiť dočasné prerušenie liečby týmto liekom.
Starší pacienti (≥ 65 rokov)
Starší pacienti môžu mať zvýšené riziko vzniku deplécie objemu a je u nich väčšia pravdepodobnosť, že budú liečení diuretikami.
U starších pacientov je väčšia pravdepodobnosť, že majú poruchu funkcie obličiek a/alebo sú liečení antihypertenzívami, ktoré môžu spôsobiť zmeny renálnych funkcií, ako sú inhibítory angiotenzín konvertujúceho enzýmu (Angiotensin Converting Enzyme Inhibitors, ACE-I) a blokátory receptorov typu 1 pre angiotenzín II (Angiotensin II type 1 Receptor Blockers, ARB). Na starších pacientov sa vzťahujú tie isté odporúčania s ohľadom na monitorovanie funkcie obličiek ako na ostatných pacientov (pozri časti
4.2
a
5.2
).
Bulózny pemfigoid
U pacientov užívajúcich inhibítory DPP-4 vrátane sitagliptínu, boli po uvedení lieku na trh hlásené prípady bulózneho pemfigoidu. Ak je podozrenie na bulózny pemfigoid, liečba liekom Dagraduo sa má ukončiť.
Zlyhávanie srdca
Skúsenosti s dapagliflozínom u pacientov so zlyhávaním srdca triedy IV podľa klasifikácie NYHA sú
obmedzené.
Infiltratívna kardiomyopatia
Pacienti s infiltratívnou kardiomyopatiou sa neskúmali.
Zvýšený hematokrit
Pri liečbe dapagliflozínom sa pozoroval zvýšený hematokrit (pozri časť
4.8
). Pacienti s výrazným zvýšením hematokritu sa majú sledovať a vyšetriť na základné hematologické ochorenie.
Amputácie dolných končatín
V dlhodobých klinických štúdiách diabetu mellitus 2. typu s inhibítormi SGLT2 sa pozoroval zvýšený počet prípadov amputácie dolných končatín (hlavne prstov). Nie je známe, či sa jedná o skupinový účinok. Je dôležité odporučiť pacientom s diabetom pravidelnú preventívnu starostlivosť o chodidlá.
Použitie s liekmi, o ktorých je známe, že spôsobujú hypoglykémiu
V klinických skúškach so sitagliptínom ako monoterapiou a ako súčasťou kombinovanej liečby liekmi, o ktorých nie je známe, že spôsobujú hypoglykémiu (t.j. metformín a/alebo PPARγ agonista), bol výskyt hypoglykémie hlásenej pri sitagliptíne podobný výskytu u pacientov užívajúcich placebo.
Sitagliptín aj dapagliflozín môžu individuálne zvýšiť riziko hypoglykémie, keď sa kombinujú s
inzulínom alebo s látkami stimulujúcimi sekréciu inzulínu (pozri časť
4.8
). Ak sa tento liek používa v
kombinácii s inzulínom alebo s látkami stimulujúcimi sekréciu inzulínu (deriváty sulfonylmočoviny), môže byť potrebné zníženie dávky inzulínu alebo derivátov sulfonylmočoviny, aby sa minimalizovalo riziko hypoglykémie.
Laboratórne vyšetrenie moču
Vzhľadom k mechanizmu účinku budú mať pacienti užívajúci dapagliflozín test na glukózu v moči
pozitívny.